Transylvánia - krajina Drakulu Tepeša
Kým sa zbavíme predsudkov o Rumunsku ako o špinavej zaostalej krajine cigáňov, kde sa konzumuje mäso zo všade prítomných psov, bude to asi chvíľu trvať. Ak sa tam vyberiete na dovolenku, ľudia z vášho okolia sa budú na vás pozerať skoro ako na blázna. Po čo tam chcete ísť? Do Transylvánie? Panenka Mária skákavá! Nezabudnite si cesnak a kríž.
Spojitosť tejto oblasti so strigôňmi a upírmi sa hlboko vryla do podvedomia ľudí vďaka knihe o Drakulovi. Ťažko povedať, či majú byť Rumuni Bramovi Stokerovi, autorovi tohto literárneho diela zaň vďační, alebo nie. Lebo zatiaľ čo jedných miesto priťahuje a vyvoláva adrenalínové šteklenie, iní sa Rumunsku radšej vyhnú, alebo cezeň prefrčia najrýchlejšie ako sa dá. A posledných niekoľko rokov sa naozaj dá, lebo Rumuni postavili z fondov EÚ desiatky kilometrov diaľnic. Už pri tomto fakte by sme sa mohli pozastaviť a porovnať ako je to s napredovaním výstavby diaľnic u nás na Slovensku. Ako si vedieme my!? Nedávno som započula, že s čerpaním fondov EÚ sme na tom najlepšie a dokonca fondy na výstavbu diaľnic sme už vyčerpali. Bohužiaľ diaľnicu, ktorá by prepojila západ s východom a juh so severom stále nemáme, lebo ročne sa u nás postaví len 25 kilometrov diaľnic, takže na dostavbu potrebujeme ešte 40 rokov. Zdôvodnenia a dobré výhovorky prečo je tomu tak, sa ľahko nájdu. Napríklad: sme hornatá krajina. No keď cestujete Transylvániou, vidíte, že Rumunsko nie je len rovina, ako si niektorí myslia. Svojimi zvlnenými kopčekmi veľmi pripomína Slovensko. Len tie ich kopce, sú menej zalesnené. Cestou do Brašova, keď pozeráte na ich zvrásnené Karpaty, cítite sa ako pod našimi Tatrami.
Rumunsko vstúpilo do Európskej únie v roku 2007, teda 2 a pol roka po vstupe Slovenska. Dá sa povedať, že je štandardnou krajinou EÚ, no naďalej používa vlastnú menu, rumunský lei. Nepochopitelné však je, že rumunský lei nie je voľne obchodovateľnou menou, a že v našich bankách sa nedá zameniť. Spoliehať sa na to, že v Rumunsku môžete platiť aj v eurách sa nedá, hlavne na hraniciach pri kúpe diaľničnej známky. Môžete sa ale stretnúť s tým, že nejaký dobrodinec, taxikár, či vekslák sa nájde, a priamo na parkovisku z auta vám zamení eurá za domácu menu. 1 euro môžete „vyčendžiť“ za 4 lei. V Banke Transylvánia mali kurz 4.48 a neúčtovali si žiadne ďalšie poplatky. Bánk je tu na výber viacero. Niektoré reštaurácie akceptovali aj platby cez kartu. Bankomaty sa nachádzajú bárskde. Napríklad aj na parkovisku v Huneadore, v areáli hradu Bran, pred zámkom Peleš.
Po skúsenostiach s nekompatibilitou elektrických zásuviek v susednom Maďarsku, boli trochu obavy ako pochodíme v Rumunsku. Zásuvky sú tam rovnako veľké ako naše, len nemajú kolík. Dobiť fotoaparát, či mobil, nebol problém.
Keďže som sa dočítala aj o tom, že pred pár rokmi tam milióny ľudí nemali splachovací záchod, boli trochu obavy, či sa predsa niekde nestretneme s bulharským záchodom, teda dvoma stupajami a jednou dierou. S ničím takým sme sa nestretli.
Ďalšia obava bola jedlo a pitie. Často v južnejších krajinách je problém s vodou a tá z kohútika nebýva pitná. Tu sme žiadny problém s tým nezaznamenali. Nakúpiť sa dalo zhruba za tie isté ceny v nám dobre známych obchodných reťazcoch, kde majú taký istý tovar ako u nás doma. Netreba sa báť ani ich pečiva, je chutné. V Sibiu sme si na námestí pochutnali na zmrzline, v Brašove v reštaurácii na pizzi, v Cluj Napoca v cukrárni na božských zákuskoch. V stánku na parkovisku pri Turde Saline sme si dali akési lipiu, čo vyzeralo ako kebab v tureckej placke, len mäsa tam bolo pomenej a boli v tom hranolky. V ponuke tu mali aj miče, pripomínajúce čevabčiči a langoše, ktoré však boli len polovičné, než na aké sme zvyknutí na Slovensku.
Zisťujeme, že to načo si my Slováci robíme nároky originality, ako napríklad na Skalický trdelník, je technologicky čistý import, a najpravdepodobnejšie práve z Rumunska. Trdelník sa tu bežne pečie a ponúka z pojazdných kioskov, tak ako u nás na jarmokoch.
No a v Rumunsku vám docvakne, že ani tá bryndza nie je náš domáci vynález. Keď si dáme do súvisu, že počas valašskej kolonizácie vyplienené územie dnešného Slovenska prišli obývať rumunskí pastieri, už je jasné, kto nám priniesol technológiu výroby bryndze.
Či však jedávajú v Rumunsku niečo také ako bryndzové halušky, neviem. Možno len rumunskí Slováci. Ako rumunskú špecialitu nám sprievodkyňa odporúčala držkovú polievku. Držková je tu však iná, je biela. Niektoré spolucestujúce sa dali napraviť touto radou, ale z polievky neboli príliš nadšené. Pod Branom zas ponúkali guľáš z obrovských kotlov. Obľúbené jedlo môjho detstva, kukuričnú kašu, v Rumunsku podávajú aj k mäsu a volajú ju mamaliga.
Úžasný koláčik v Cluj Napoca
Črevné ťažkosti nás po ničom nechytili. Ani po raňajkách v hoteli v Brašove, kde sme na tanieri dostali niekoľko plátkov syra a rôznych šuniek. Švédske stoly tu zrušili, vďaka nájazdom niektorých našich vyhladovaných turistov, ktorí si potrebovali pribaliť aj na cestu. V pohári s čajom sme mali plastovú lyžičku. Asi sa tu nechcú zdržiavať s umývaním riadu, ale inak izby sme tu našli pri príchode čisté. Zdá sa mi, že izba bola bez klimatizácie, čo nám na prelome apríla a mája nevadilo. Skôr sme sa obávali chladného a upršaného počasia, pred akým sme utekali zo Slovenska. U nás na Slovensku bolo 8 stupňov, u nich 28 C. V hoteli bolo aj bezplatné wifi, no tí čo mali izbu od recepcie vzdialenú, signál nechytili.
Spomeniem aj názov hotela, nie preto aby som mu robila reklamu, ale preto, že je v ňom kus histórie. Volá sa Decebal. Nevedala som to, ale teraz už viem, že Decebal bol posledným kráľom Dácie. Dáciu bránil proti náporu rímskych légií za obdobia dvoch cisárov Domiciána a Trajána, ktorí sa chceli zmocniť zlatého pokladu pochádzajúceho zo zlatých baní v Apusenských horách. Decebalovi sa stal osudným rok 106, keď Rimania dobyli hlavné mesto Dácie. Decebal síce ušiel s kráľovskou rodinou, ale bol prenasledovaný a aby nepadol Rimanom do rúk živý, sám si podrezal krk. Toto zobrazuje aj jeden z reliéfov na Trajánovom víťaznom stĺpe v Ríme.
Mestá v Rumunsku boli za svojej histórie viditeľne bohatšie než tie naše. Vidno to na budovách, opevnení, aj na náhrobných kameňoch na cintorínoch. Vyššiu úroveň mali hlavne mestá obývané Sasmi, ktorí sem boli pozvaní ako banskí odborníci. Za Márie Terézie bola baňa na zlato v Rosii Montane jednou z najväčších v monarchii. Muselo tu bývať aj množstvo židov, ktorí boli ako je známe šikovnými obchodníkmi. No a popri tom tu mohli tvoriť a vyrábať svoje výrobky remeselníci a umelci.
Málokto na Slovensku vám ale uverí, že životná úroveň v Rumunsku je porovnateľná s tou našou ak nie vyššia. Podľa tabuliek sú Rumuni na chvoste európskych krajín, čo sa týka priemernej aj minimálnej mzdy. Údajne minimálna mzda je tam okolo 270 eur, ale tomu sa ťažko verí, lebo ceny v obchodoch sú porovnateľné s našimi a autá, na ktorých sa tam jazdí, sú vo viac ako v dobrom technickom stave. Tabuľka však nič nehovorí o výške zdanenia a povinných odvodoch.
Hovorí sa aj o veľkom kontraste medzi vidiekom a mestami. No mne sa ich dediny nezdali o nič horšie ako tie naše na Gemeri, kde vám líšky dávajú nielen dobrú noc, ale zdravia vás aj Dobrý deň. Ak niekto pasenie oviec pokladá za chudobu, nesúhlasím s ním, pretože obhospodarovanie pôdy, či spásanie je základom starostlivosti o krajinu a prináša výťažnosť aj pre ľudí. V minulosti, keď dedina mala dobrého baču, mala postarané o obživu, mala mlieka, syra, mäsa a mala sa čím aj zaodieť. Bača bol jeden z piatich najdôležitejších ľudí v dedine popri richtárovi, notárovi, učiteľovi a lekárovi. Určite však aj tu sú poľnohospodárstvo a chov dobytka dotované z fondov.
Prvú zastávku na rumunskej pôde sme mali na pumpe v Deve pod pevnosťou. A tu som videla na naše pomery celkom nevídanú vec. K pevnosti vedie lanovka. Lanovka vedie napríklad aj na hrad Rašnov a iné kopce. U nás si na hrady musíme vyšľapať a ak sa predsa rozhodneme vyviesť lanovkou na niektorý kopec, značne nám to okreše rodinný rozpočet.
Prvé vstupné v Huneadore nám zaplatila sprievodkyňa a až keď sme si zamenili peniaze v Sibiu, vyzbierala od nás po 160 lei. Teda za vstupy do hradov a múzeí sme dali 35 eur za osobu. Osobitne si každý mohol zaplatiť aj za vstup do niektorých kostolov v Sibiu a Sighiasore za 8 lei. Za pozretie by iste stál evanjelický kostol v Sibiu. Boli v ňom krásne epitafy. V čiernom kostole v Brašove, ktorý sa hrdí prívlastkom najväčší gotický kostol v Sedmohradsku a nachádza sa v ňom zbierka orientálnych kobercov, som si nevšimla nič pozoruhodné. Rozhodne staré vypelichané koberce ma nezaujali. Dokonca bol tu zákaz fotiť. Foto som si dovolila urobiť ale na dva majstrovsky prevedené epitafy.
Ďalšie gotické kostoly sme mohli vidieť v Sighiasore a v Cluj Napoca. Tam sa nachádza kostol sv. Michala, ktorý považujú za druhý najväčší kostol v Rumunsku. No ich gotické kostoly sú oproti našim strohé. Chýba im sochárska výzdoba a duša. Asi v tom období boli sochári zamestnaní prácou na našich kostoloch, pretože tie sú ďaleko prepracovanejšie a úchvatnejšie. Mám na mysli kostoly v Levoči, Spišskom Štvrtku, Košiciach, Banskej Štiavnici a povedzme, že aj v Bratislave či Hronskom Beňadiku.
Zaujímavejšie sú pravoslávne kostoly, tých na Slovensku veľa nemáme a teda pozrieť si ich v Rumunsku je zážitok. Minimálne treba vidieť katedrálu Usnutia Presvätej Bohorodičky v Cluj Napoca z roku 1923.
Zato na zámok Peleš nás sprievodkyňa navodzovala slovami, že je tam to, čo sme ešte v živote nevideli. Zámok v horskom mestečku Sinaia si dal ako letné sídlo postaviť prvý rumunský kráľ Karol I., kým bol ešte vládnucim princom. Stavba trvala 40 rokov a v prepočte na eurá stála 110 miliónov. Vtedy sem povolali majstrov zo všetkých kútov Európy. 14-timi jazykmi sa tu hovorilo a aj hrešilo. Zámok bol dostavaný za 1. sv. vojny v roku 1914 navonok v tirolskom štýle, ktorý môžeme u nás na Slovensku vidieť na schátralých kúpeľoch v Brusne, či vo Vysokých Tatrách na hoteli Grand v Starom Smokovci, či hoteli Praha v Tatranskej Lomnici.
Umelecké sklony mala aj kráľovna, ktorá čoho sa chytila premenila na umenie. Vyšívala, maľovala a písala pod pseudonymom Carmen Silvia. Dala založiť nemocnicu, školy, umelecké dielne.
Bohužiaľ zo 160 komnát a 30 kúpelní v zámku Peleš sme videli len prvé poschodie, kde sa nachádzajú reprezentačné sály, vstupná sála, sála cti, maurský salón, turecký salón, čínsky salón, jedáleň, knižnica, kráľovská pracovňa, hudobný salón, ceremoniálna sála, zrkadlová sála,.. Na dotvorenie si obrazu o zámku mi chýbalo vidieť miestnosti, kde sa bežne žilo. A bolo by čo pozerať, napríklad imperiálny apartmán. Až doma som natrafila na stránku, kde som sa dozvedela, že na vyššie poschodie bol vstup možný za príplatok 30 lei. No stránka zámku Peleš hovorí len o vstupnom na prízemie. https://hroch.sk/zamok-peles-najkrajsie-sidlo-rumunskych-kralov-ktore-ocarilo-aj-cisara/.
Mala som dojem, že mesto Sinaia podľa toho koľko sme stúpali do kopcov, koľko sme sa točili serpentínami, je položené vo vyššej nadmorskej výške. Cestou sme pozerali na zasnežené pohorie Busteni a zrazu sme míňali vlak. Keď som doma hľadala info na internete, bola so prekvapená ešte viac, keď som sa dozvedela, že cez Sinaiu vedie hlavná železničná trasa medzi Brašovom a Bukurešťou. Trať tu prekonáva sklon 30 promile.
V Rumunsku je veľa hradov a pevností, čomu sa asi netreba veľmi čudovať, lebo z hodín dejepisu vieme, že šľachta, ktorá robila politiku v Uhorsku, viedla stavovské povstania, pochádzala práve zo Sedmohradska, ktoré má aj názov Transylvánia.
Najnavštevovanejším hradom a celkovo aj miestom v Rumunsku je hrad Bran. Írsky spisovateľ Bram Stoker si ho vypožičal do románu o Drakulovi, lebo výborne zapadol do opisu sídla krvilačného grófa. No Drakulov hrad bol Poienari a dnes je z neho ruina.
Prehliadky v hrade Bran sú individuálne, bez sprievodcu, ale to individuálne znamená masové, že po úzkych chodbách a schodištiach, stiesnených miestnostiach kráčate v husacom rade.
Teda aspoň my sme vystihli poriadnu tlačenicu.
Kedysi vraj na hrade aj strašili, ale upustili od toho, keď jeden turista dostal infarkt. No ak sa chcete báť, pod hradom je strašidelný Drakulov dom.
Drevenú pevnosť si tu začiatkom 13. storočia začal stavať Rád nemeckých rytierov. Neskôr bol zničený mongolmi. Nový kamenný hrad na strmom útese vybudovali Sasi z Brašova ako pevnosť proti turkom a stojí tu už 640 rokov. Hrad na pohraničí, medzi Valašskom a Sedmohradskom, plnil funkciu colného bodu. Počas storočí sa na Brane vystriedali viacerí páni. Napríklad najbohatší veľmož gubernátor Ján Huňady, transilvánsky princ a uhorský kráľ Gabriel Bethlen, ktorý ho zrekonštruoval, transilvánsky princ Juraj II. Rákoczi.
Nakoniec mesto Brašov hrad Bran v roku 1920 darovalo žene, kráľovne Márii Rumunskej z rodu Saxe-Coburg-Gotha a odvtedy hrad slúžil ako letná rezidencia kráľovien. Po jej smrti v roku 1938 ho zdedila jej dcéra princezna Ileana Rumunská, arcivojvodkyňa Rakúska. Keď Michal I. Rumunský v 1948 rezignoval, princezna Ileana a jej rodina opustili Rumunsko. Hrad pre verejnosť otvorili v roku 1957. V roku 2006 sa hrad dostal v reštitúcii potomkom princezny Ileany.
Hradu dominujú krby, kachle, pece najrôznejších tvarov.
Špecialitkou je tajná úzka chodba, ktorá kamenným schodiskom prepojila prvé a tretie poschodie.
Gróf Drakula tu má vystavený rodokmeň. Vysvetlené tu je tiež to, odkiaľ pochádza jeho prímenie Drakula a populárna prezývka Tepeš. Prímenie Drakula zdedil po otcovi, ktorý bol dekorovaný uhorským kráľom Žigmundom Luxemburským za člena elitnej triedy, rádu Draka, ktorá chránila záujmy kráľa.
Prezývku Tepeš (narážač, nastokávač) dostal pre svoju záľubu brutálne trestať, napríklad napichnutím ľudí na kôl.
Narodiť sa mal v roku 1431 v Transylvánii v meste Sighiasora, ktoré sme tiež navštívili. V jeho rodnom dome je dnes štýlová reštaurácia a múzeum. Žil tam vraj do svojich štyroch rokov. V roku 1442 sa jeho rodina dostala do tureckého zajatia.
Spoznal jazyk, tureckú organizáciu a vojenskú techniku. Po zabití otca v r. 1448 mal dovolené vrátiť sa domov ako princ Valašska s tureckou podporou. Smelo začal centralizovať moc a budovať rezidenciu Valašska v Bucharest. O jeho smrti však kolujú len legendy. Jedna podľa rakúskeho kronikára Jacoba Unresta hovorí, že bol zabitý najatým služobníkom Ottomana, iná, že bol zabitý omylom vlastnými ľuďmi.
Či Drakula niekedy vôbec bol v hrade Bran sa s istotou nevie, vie sa však, že bol 10 rokov väznený na hrade Huneadora. Na hrad Huneadora sa však nechodí kvôli Drakulovi, ale 
kvôli kráľovi Matejovi Korvínovi, ktorý dodnes žije v legendách všetkých národností jeho niekdajšieho kráľovstva. Nie všetky legendy končia dobre. V Huneadore sa rozpráva legenda o tureckých zajatcoch, ktorým kráľ Matej sľúbil slobodu, ak vykopú studňu. Kým studňu vykopali, Matej zomrel. Jeho manželka slovo nedodržala, nielenže zajatcom slobodu nevrátila, ale dala ich popraviť. Odvtedy je na kameni v studni nápis: Máte vodu, ale nemáte dušu.
Hrad Huneadora bol inšpiráciou aj pre Alojza Štrobla, ktorý si v Kráľovej Lehote postavil vežu podľa tohto hradu. Po požiary už nemá ochozu, ale zato má reliéf s kráľom Matejom a iné sochárske vylepšenia, ktoré chýbajú v Huneadore.
Sarkofág otca Mateja Korvína (Jána Hunadyho) v kaplnke v Hunedoare
Všeličo čo sme videli v Rumunsku, pripomínalo nám niečo na Slovensku. Napríklad schody učencov v Sighiasore, sa dosť podobajú krytému schodisku ku kostolu v Španej doline.
V porovnaní so Slovenskom sú pamiatky v Sedmohradsku zachovalé kompaktnejšie. Najlepším príkladom je už niekoľkokrát spomínané mesto Sighiasora, so zachovalým opevnením.
Mesto sa chváli dokonca aj orlojom, ale hoci sme si išli oči vyočiť ani o 11.00 hod. ani o 12. 00 hod. šou na veži nezačala.
Rozčarovanie zachraňovali bubeníci - vartáši v dobových kostýmoch, ktorí bavili zhŕknutý dav v niekoľkých rečiach.
Zážitky sme si nedoniesli len z pamiatok. Vieme síce, že v Sibiu je most klamárov, ktorý udržal aj Chauceska, v Brašove úzka ulička bozkov,
či jaskyňa v ktorej prebýval Šalamún, v Cluj Napoca zrkadlová ulica a dom v ktorom sa neplánovane narodil Matej Korvín,...
V Brašove, kde sme boli ubytovaní dve noci, sme mohli nasať aj atmosféru mesta.
Na prvý pohľad, keď sme cez Brašov prechádzali autobusom, sa mi mesto nezdalo ani kus príťažlivé. No druhý večer, keď sme sa dostali do historického centra, som názor zmenila. Na námestí a priľahlých uliciach to žilo. Natrafili sme na veľký koncert talentov a umelcov.
Mestá sú v Sedmohradsku mnohonásobne väčšie ako tie naše. Cluj Napoca, či Brašov majú cez 300 000 obyvateľov, Sibiu cez 150 000.
Ľudia tam dbajú o svoj zovňajšok, obliekajú sa štýlovo, takže neraz sme sa za nimi otočili.
Po anglicky vedia podstatne lepšie než my. Možno je to aj tým, že televízia vysiela filmy v pôvodnom znení s titulkami. Takže to majú napočúvané.
No a ešte by som mala spomenúť jednu atrakciu, ktorú sme navštívili. Solnú baňu v Turde.
Vstup do nej je idividuálny bez miestneho sprievodcu. Naša sprievodkyňa nás upozornila, že baňa má dva vchody a teda aj východy, ktoré sú od seba vzdialené niekoľko kilometrov. My sme vošli hlavným vchodom, ktorý sa nachádza za mestom Turda a ďalší by mal byť priamo v meste. V ten deň baňa odolávala obrovskému náporu návštevníkov, výťah nestíhal a aj na schodiskách to viazlo. Potrebovali sme zísť minimálne 42 metrov hlbšie. Chceli sme sa z bližšia pozrieť, či tam okrem ping-pongu, minigolfu, bowlingu, ruského kola, plávajúcich lodičiek a stánku so suvenýrmi nenájdeme nejakú reštauráciu, tak ako to bolo v poľskej Wielicke. Nenašli sme. A tak sa čudujeme, prečo je táto baňa tak obľúbená atrakcia. Je pravda, že je to obrovský vyťažený priestor, na ktorom museli pracovať stovky ľudí 1000 rokov. No ešte nepochopiteľnejšie je, že to robili len dobrovoľníci bez nároku na mzdu a len za jedlo. Vraj tu nikdy nepracovali väzni. Počas vojny baňa slúžila ako kryt.
Hoci tri dni nie sú na Transylvániu veľa, navštívili sme dva hrady, jeden zámok, viacero kostolov, jednu hodinovú vežu, cintorín, pobudli sme v 4 mestách a v jednej bani.