Vidieť Neapol a umrieť :: krížom-krážom 3

11.04.2020 16:26

Cez Veľkú noc 2019 sme sa vybrali na autobusový poznávací zájazd do Talianska cez Startrip. Okolo 14.00 sme v Banskej Bystrici pri Tescu nastúpili do zberného autobusu a v Bratislave pri Štrkoveckom jazere sme sa preskupili do iných autobusov podľa toho, kam sme mali namierené. Niektorí išli do Paríža, niektorí do Ríma a my do Neapolu. Cesty som sa dosť obávala, lebo ma zaťalo pri ľavej lopatke a netušila som ako to v autobuse vydržím. Náš zájazd dostal novučičký veľký autobus s viac ako 60timi miestami na sedenie. No chyba bola, že sedadlá boli príliš blízko za sebou. My sme však mali neuveriteľné štastie a pridelili nám najlepšie miesta, s najväčším priestorom pre nohy a to pri stredných dverách hneď za autobusovým bufetíkom. Keď som sa rozhliadla po autobuse, zistila som že vekový priemer je tu cez 50 rokov. Nedalo sa to prirovnať so zájazdom do Milána počas Silvestra, kde boli v prevahe mladé páriky. Nuž čo, asi niečo bude na výroku: Vidieť Neapol a umrieť. Asi som si to mala nechať na neskôr.

Ale my sme chceli vidieť aj ostrov Capri a Pompeje.

Pred odchodom sme sa vybrali do Tenisového centra, kde podľa nás robia najlepšiu pizzu akú sme kedy jedli, aby sme si ju pripomenuli a porovnali s tou neapolskou, lebo ako sa hovorí, Neapol je kolíska pizze.

Do Neapolu sme prišli pred obedom, slnko nádherne svietilo a cez okná autobusu sme vnímali pulz mesta. Všímala som si v akom stave sú tam autá, lebo som sa dočítala, že v Neapole nie je hádam jediné auto bez pokrčených plechov a zaujímalo ma, ako je to s tým neporiadkom v uliciach.

Po 7 rokoch vo Valaskej ma ale Neapol nemohol znechutiť. Naopak, je to mesto, ktoré človeka dokáže nadchnúť. More, promenáda, prístav, hrady, pomarančovníky, výhľady na Vezuv sú magické a aj počasie bolo veľmi príjemné.

Vezuv

Neapol je tretie najväčšie mesto v Taliansku a mne sa dostalo pod kožu.

Autobus zastal neďaleko prístavu a my sme sa popri Novom hrade vybrali na Námestie ľudu.

Nový hrad

Cestou sme minuli ešte Galériu Umberta podobnú Galérii Viktora Emanuela v Miláne. Nepredpokladala som, že by sa tam dalo niečo kúpiť pre bežných ľudí. Cestou späť sme sa tam však zastavili v cukrárni a dali si ich teplý koláč, zmrzlinu a kúpili fajné čokolády, ktorým sa zatiaľ nevyrovná ani jedna, ktorú som doteraz jedla.

Galéria Umberto inšpirovaná Galériou Victoria Emanuela v Miláne, je o 10 rokov mladšia, ale vyššia

Výklad sprievodkyne bol dosť nudný a stále opakovala to isté o Napoleonovi a o tom, že Neapol bol posledným mestom, ktoré sa pridalo k zjednoteniu Talianska a preto aj námestie sa volá na počesť tejto udalosti.

Chrám sv. Pavla na Piazza Plebiscito

K hradu Ovo, s ktorým sa spája legenda o vajci, sme už išli samé

Hrad Ovo, do ktorého dal Vergilius, nielen básnik ale aj kúzeník zamurovať vajce

a pešo sme sa vytrepali aj k pevnosti sv. Eliáša nad mestom, čo dalo zabrať.

Hrad sv. Eliáša

Videli sme, ako si ľudia pomocou žeriavov dopravujú do bytov rastliny v kvetináčoch a ako si počas Veľkej noci nechávajú doručiť veľké čokoládové vajcia.

Nevidela som ale neapolské podzemie a metro, snáď raz...

Do hotela Perla neďaleko Neapola sme prišli neskoro v noci okolo 22.00, ale napriek tomu nás čakali s welcom drinkom.

Len čo som si v izbe sadla na posteľ, tá sa so mnou rozbehla. Čo to má byť? Pozreli sme pod posteľ a na čo sme neprišli? Moja posteľ mala 5 nôh.

Hotel Perla 4* je vzdialený od Neapolu cca 30 - 40 km.

Ráno sme prišli na raňajky dosť neskoro, na stoloch k jedeniu okrem koláčov už nič nebolo. Ale nikto sa nesťažoval. Chyba bola v našich neskorých príchodoch a moja 14 ročná dcéra to nechcela zmeniť. Zato si dala záležať na tom, čo si obliecť a obuť, aby spôsobila rozruch a pritiahla pohľady na svoju manekýnovskú 180 cm dlhú postavu.

Druhý deň sme navštívili Sorento a Capri. Na moje prevapenie sme sa na Capri neplavili výletnou loďou, ale nákladnou a tak sa nedal vychutnať pohľad na strmé bralá.

Strmé bralá v Sorente.

Bolo dosť teplo, takže by sme sa boli rady trochu počapkali v mori, ale na cenu ich betónových pláži vo výške 28 € za vstup sme neboli pripravené a verejná kamenná pláž bola skôr miestom na zabitie sa.

Toto je vstup na platenú "pláž" za cenu 28 €. Pláž som dala do úvodzoviek pretože, to boli vybetónované kaskádovité platne. Verejná pláž predstavovala len skaly bez priameho vstupu do mora s možnosťou skočiť do vody z útesu na vlastné riziko.

Hovorí sa, že Capri je taký malý ostrov, že sa dá prejsť pešo za 1 deň. My sme to ale nezvládli. Capri má riadne prevýšenie, a len cesta kamenným chodníkom od Augustových záhrad k plážam a potom smerom k jaskyni Matrimona nás dosť vyčerpala.

Capri - Via Pizzolungo,.... že sa dá mini ostrov Capri prejsť pešo za jeden deň? 24 hodín sme na to nemali, možno cca 6, ale neprešli sme ani Capri nie to ešte Anacapri,.. toho prevýšenia tam bolo neúrekom, tu konečne murovaný chodníček je v rovine.

Nedostali sme sa ani k domu Tita. Sprievodkyňa nás od plavby k jaskyni Modrá lagúna odhovárala, ale myslím si, že by to bol väčší zážitok než čokoľvek iné, aj keby nás do nej pre vysoký stav vody nepustili.

Niektoré uličky sú na Capri užšie než najužšia ulica v Cluj Napoca a preto nechápem ako tamojší ľudia dokážu svoje vily zásobovať, vysýpať smeti a pod.

Kedže prístup k moru a pláži je minimálny, hotely majú bazény .. v pozadí vrch Monte Solaro 589 m v časti Anacapri

Neviem si vôbec predstaviť aké tu môžu byť minimálne náklady na život. Predstavte si, že vám deti chodia do školy v Sorente a vás len trajekt stojí 31 eur/osoba.

Na Capri som si kúpila vychýrený likér limoncello, ktorého základom sú citróny. Ale v ponuke sú aj likéry z melónu, kokosu, alebo čohokoľvek iného. V niektorých obchodoch bola možná ochutnávka. Ale lepšie a lacnejšie sa dá nakúpiť v Sorente. Čo mi však chutilo, boli ich citrónové cukríky v podobe prepeličích vajíčok.

Hitom sú obrovské citróny, z nich tu vyrábajú fajný likér limoncello, ktorý treba ochutnať, v niektorých obchodoch je ochutnávka limoncella samozrejmosťou a dávajú ochutnať aj citónovo pomarančové cukríky,.. limoncello je asi lepšie kúpiť v Neapole alebo v Sorrente. Predáva sa v rôznych ozdobných a maľovaných fľaštičkách ako u nás na jarmokoch medovina. 7 dcl ma na Capri stálo 11 €, ale možno by sa dalo aj zjednávať.

Cestou k Augustovým záhradám sa nachádza parfuméria Kartuzia, ktorá si drží svoju tradíciu, no mne ich vône smrdeli.

Carthusia - výrobňa parfumov. Parfumy je tu možné aj ovoňať a kúpiť , ale neviem či tou ich pižmovou vôňou by sme niekoho potešili, niektorí nakúpili, cena jedného vraj bola okolo 20 €.

Na Capri sme si dali najhoršiu pizzu. Cesto tvrdé ako podošva a vrch premastený. Pri vedľajšom stole si pochutnával jeden chlapík na chobotnici s voľákou žltou omáčkou (horčicou?) a tvrdil, že je fakt dobrá. Jeho spoločníčka dávala najavo, že by to v živote nezjedla. Čašníci sa okolo nich točili a čoskoro si už vymieňali facebookové adresy. Napriek tomu, že hovorili taliansky, pochopila som, že jeden z tých starších čašníkov bol kedysi rybárom a ten mladší hovoril, že najbližšie 3 mesiace sa odtiaľ nedostanú, lebo každý deň príde na Capri aj 20 000 návštevníkov.

Loď na ktorej sme sa priviezli mala kapacitu okolo 1000 miest na sedenie a okrem toho nákladný priestor pre autá, takže denný počet turistov sa naozaj može tomu blížiť. Čo ma však prekvapilo, bolo to, že táto loď vyštartovala načas aj večer, keď po nás prišla. Neverila by som, že Taliani vedia, čo je to byť dochvíľni.

Na Capri a späť do Sorrenta sme sa viezli loďou Caremar, do ktorej sa vraj zmesti cez 1000 pasažierov a x áut. Čo ma však prekvapilo, bola presnosť s akou vyplávala. Prečo? Nielen pre povahu Talianov, ale hlavne preto, že jedným vchodom sa miesia vystupujúci aj nastupujúci ľudia a autá. A niektoré mali veru problém vyjsť pre nízky podvozok a predný náhon.

Tretí deň sme si to vyšlapali na poslednú činnú sopku v Európe Vezuv.

Nebola to nijak namáhavá prechádzka, cca 20 min od parkoviska, kam nás vyviezli malé miestne autobusíky. V stánkoch ponúkajú víno Kristove slzy, ktoré sa dá kúpiť aj vo fľaši olepenej granitom.

Na Pompeje som bola fakt zvedavá. Stáli sme v kilometrovom rade, a tak som zatiaľ kúpila kúsky pizze, lebo som čítala, že jesť v Pompejách je zakázané. To už pravda nie je, postavili tam akýsi fastfood. Ale pravda nie je už ani to, že sa tam kdekoľvek dostanete k pitnej vode z pôvodného vodovodu. Z pitných fontánok odmontovali kohútiky, asi preto aby mal fastfood lepší biznis. Na niektorých miestach sa tlačilo toľko ľudí, že bolo nemožné aj fotiť. No v Pompejách ostáva ale aj množstvo miest, ktoré nie sú prístupné a udržiavané.

Väčšine ľudí prehliadka Pompejí bez sprievodcovského slova prišla nudná a nezaujímavá. Nás na niekoľko zaujímavostí upozornili spolucestujúci (Patrik a jeho otec), ktorí tam boli pred troma rokmi. Vtedy im zaplatili sprievodkyňu a tá im poukazovala veci, ktoré si bežný človek nevšimne. Napríklad parkovacie miesta pre povozy, prvé prechody pre chodcov, svietiace kamene, značenie ulíc, koľajničky na posuvné dvere, prvé európske fastfoody a pod.

Prvý prechod pre chodcov na svete?

Označenie ulíc obrázkom pre tých, čo nevedeli čítať

Žliabok pre posuvné dvere

Pompejský fastfood bol skôr ako čínsky?

Boli sme v dome u psa, dome Fauno s mozaikou Alexandra Veľkého, vile Vetti so zvláštnou freskou chlapa s falusom pri vstupných dverách, rôznych kúpeľoch, vile Mysteri s najväčšími freskami, kamennom divadle a odeóne a aj v lupanare, kde sa poskytovala prostitúcia. Ponuka polôh bola namaľovaná nad jednotlivými dlhými celami, na konci ktorých bolo kamenné lôžko.

Dom Fauna s mozaikou Alexandra Veľkého

Vila Vetti

Vila Mysteri

Lupanare či jednoducho bordel, je zaujímavý tým, že nad každou izbičkou je namaľovaná poloha,... dôvod? Mnohí to pokladajú za obrázkové menu, ako trebárs majú fast foody, v spoločnosti otrokov a otrokárov len menšia časť vedela čítať,... v podstate by sa mohli dorozumievať latinsky, keby osadenstvo bordelu a návštevníci vedeli tú istú reč,.. v bordeloch vraj pracovali otroci dovezení z kolónií, a cez Pompeje ako obchodné centrum sa premlelo mnoho cudzincov